nedeľa 17. januára 2016

Len to nikomu nepovedz. Potichu trp.

Autor - Miroslava Varáčková
Vydavateľstvo - Slovart
Rok vydania - 2015
Väzba - hardcover
Počet strán - 240
Hodnotenie na Goodreads - 4,15 /13

Anotácia 
Slová sú niekedy nebezpečnejšie než päste...
Ivo má dvadsať a život pred sebou. Mladšia sestra Eva je jeho jediná slabosť, pre ktorú bez okolkov vytiahne do boja. Sedemnásťročná Eva je bratov pravý opak. Odkedy je terčom posmechu medzi spolužiakmi, snaží sa byť neviditeľná. No s jazvou na tvári a stigmou rodinnej tragédie sa uniká pred spolužiakmi len ťažko. Keď nevinné žartíky prerastú v priamočiaru tyraniu, Eva nachádza jedinú radosť zo života už len pri tanci. A tam jej osud uštedrí poslednú a najtvrdšiu ranu menom láska.
Aj vo svojej jedenástej knihe dokazuje Miroslava Varáčková, že patrí medzi špičku slovenských autoriek pre tínedžerov. S nehou a porozumením píše o šikane, o pocitoch osamelosti v rozpadnutých rodinách a o priateľstvách tínedžerov, ktoré pre nich v ťažkých chvíľach znamenajú všetko.



***

Na túto knihu som sa veľmi dlho tešila. Za prvé mám Mirku ako autorku veľmi rada, za druhé ma zaujala téma. Témy šikany sa mnohí boja a tak nevzniká veľa podobných kníh.

,,Cítim sa pri tebe ako vymenený, napĺňaš ma radosťou a mnohé veci dostávajú nový 
zmysel, tak ak to tak aspoň sčasti vnímaš rovnako, neodmietaj ma."

Bolo strašné, čo spolužiaci robili. Ale nijako zvlášť sa ma to nedotýkalo. Eva mi prišla blbá a naivná, nechápala som jej reakcie. Veď načo s tou šikanou niečo robiť, spolužiaci vstúpia do svedomia. Určite. To si tie útoky priam pýtala. Nemohla som ju ľutovať tak ako som mala.
Jej brat Ivo bol magor, ktorý si Evu príšerne privlastňoval a chcel jej riadiť celý život. Akože je od nej o tri roky starší, ona je takmer dospelá, nemusel ju sledovať na každom kroku. Neskutočne to preháňal. A jeho Evča ma iritovalo podobne ako on.
Timo u mňa nedopadol oveľa lepšie. Síce ma neiritoval ako hentí dvaja,  ale ani zďaleka sa nepriblížil k tomu, aby som ho mala rada. Z nejakého dôvodu sa mi však páčilo jeho oslovenie pre Evu žubrienka. Niežeby bolo na žabách niečo romantické, ale bolo to milé.
Jediný, koho som si celkom obľúbila (minimálne oproti ostatným) bol jej najlepší kamarát Lukáš. Len škoda, že ho tam bolo tak málo. Alebo je to možno dobré, potom by zrejme dopadol ako ostatní.
A Jana. Tá sa mi tiež celkom páčila. O to viac ma zamrzeli jej činy.
V podstate mi však boli osudy všetkých postáv ukradnuté. A to by tak určite nemalo byť. Nie pri takejto téme. Ale vážne, ich správanie bolo asi také nelogické ako hádzanie hrachu o stenu.

moja bútľavá vŕba, môj priateľ číslo jeden, idem sa ti ponosovať
mám zlomené srdce a bolí ma duša
pošli mi trochu svojho optimizmu a elánu do života, lebo ak okamžite neprestanem 
revať do vankúša, vytopím celý dom
(akože WTF???)

Popravde, nikdy som nechápala, prečo tie obete so šikanou niečo neurobia a radšej svojich tyranov kryjú. Chápem, že niektorí to možno ani nemajú komu povedať (čo nie je Evin prípad), ale nejaké riešenie je vždy (nie, nehovorím o samovražde). Minimálne prestup na inú školu. Pretože Evina výhovorka: brat povedal, že nemám prestúpiť a radšej sa im postaviť tvárou v tvár je naozaj iba výhovorkou. Nie každý má na to, niekedy je najlepším riešením útek. A ona rozhodne nemala.
Ale to nie je najväčším problémom knihy. Okrem mne úplne ľahostajných postá tu sú veľmi strojené a nerealistické dialógy. Na stupnici od jedna do desať sú niekde na dvadsiatke. Jedna vec je, že to má mať na papieri nejakú formu, ale toto je úplne vedľa. Tak sa tínedžeri skrátka nevyjadrujú (viď. ukážky). Nikdy som nepočula niekoho, kto by tak rozprával. A slovné spojenie som do teba sa tam objavilo hneď dvakrát. To sa objavuje snáď iba na prvom stupni základných škôl a nie u (skoro) dospelých ľudí. To môj krém na ruky má viac dôstojnosti.
Celkovo mi to prišlo často pritiahnuté za vlasy (hlavne v romantickej linke) a prechádzala som už k tomu, že som si rukou trieskala o hlavu, že čo to, preboha, je. 
A čítalo sa mi to dosť pomaly. Opäť opak ostatních Mirkiných kníh, ktoré som čítala a zhltla ich na posedenie. 
No a našla som chyby v texte. Minimálne dve. Miesto Džena bola raz Džejna (ako ja neznášam tieto slovenské prepisy anglických slov) a raz sa pri len tak vytratilo to tak.

Nevedela som si vytvoriť žiadne puto ani k postavám ani k samotnej knihe. Je to irónia. Pri Adaptácii som si nebola istá, či ju chcem čítať, ale nakoniec sa mi páčila. Toto ma lákalo na prvý pohľad a nepáčilo sa mi to. Mohol z toho byť skvelý psychologický román, miesto toho to bol ďalší obyčajný slovenský dievčenský románik. Pre mňa veľké sklamanie, čo ma fakt mrzí. Ale zrejme sa mi nemôže páčiť všetko. 


Za knihu ďakujem vydavateľstvu Slovart
Vy si ju môžete objednať TU.
 
Kam ďalej? 

5 komentárov:

  1. Ja som od Varáčkovej čítala Tri kroky do pekla a Prežila som svet (chcela som aj z dystópie, aj z románov zo života niečo prečítať, aby som jej tvorbu dokázala posúdiť) a musím povedať, že podľa nevie písať a tiež jej vytýkam hlavne dialógy, ktoré jej naozaj nešli ani v jednej z prečítaných kníh. Myslím si, že píše o veciach, ktoré nepozná do takej hĺbky (koniec sveta a snaha o prežitie či incest), radšej by sa mala venovať niečomu, čo naozaj prežila, aj keď to asi tie dialógy nezlepší.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som Tri kroky do pekla čítala už dávnejšie a vtedy sa mi veľmi páčili. Ale hej, dialógy boli fakt dosť zlé. V niektorých prípadoch to viem odpustiť, ak sa mi páčia ostatné aspekty, ale tuto to nešlo...

      Odstrániť
  2. Teraz si niesom istá, či to čítať alebo nie. Posledné Mirkine knihy ma veľmi neohúrili tak sa tejto tak trochu obávam. :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)