pondelok 2. februára 2015

11. Postav sa strachu čelom


Postav sa strachu čelom? Hmmm... Fajn, je jasné, že rozhodne nehrozí, že by bola poviedka o mne. Alebo nejaký môj životný príbeh. Ja som totiž zbabelec :D Čo je celkom irónia, nakoľko si na blogu nikdy nedávam servítku pred ústa.
Každopádne je tu jeden nápad, ktorý som spracovala. A je to po dlhej dobe poviedka, s ktorou som naozaj spokojná. Snáď sa teda bude páčiť aj vám. Takže eh...


,,Tak kedy?"
,,Neviem."
Vzdychne si. ,,Vieš, že sa mi nepáči, že náš vzťah musíme tajiť. Nehanbím sa zaň. Chcem ti prejavovať lásku na verejnosti. Chcem aby všetci vedeli, že patríme k sebe. Ľúbim ťa."
,,Tiež ťa ľúbim. Len... neviem. Proste nie som pripravený, aby to ľudia vedeli. Aby na mňa ukazovali prstom a zazerali na mňa ako na opicu v ZOO!"
,,A nie je to jedno? Dôležité je, že budeme spolu a..."
,,Sme spolu..." 
,,Nebaví ma to. Nebaví ma schovávať sa. Nemôžeme sa držať na ulici za ruku, len aby nás niekto nevidel. Nemôžem ti dať na verejnosti pusu na rozlúčku. Nemôžeme ísť na poriadne rande. Nechcem sa schovávať." 
,,Ale ja..." 
,,V tom prípade možno nie si pripravený na vzťah. Alebo..."
,,Ty ma už nechceš?!"
,,Nepočul si, keď som ti povedal, že ťa ľúbim? Samozrejme, že ťa chcem. Nechcem o teba prísť, nechcem byť bez teba. Len som z toho unavený. Nebudem ťa viac do toho nútiť. Ale naozaj neviem, koľko ešte vydržím!" 


Ležal som v posteli. Bola hlboká noc, všetci už spali, len ja som nemohol. Musel som uvažovať o tom, čo povedal. Verejný coming out? Ja, taký zbabelec?! Čo ak ma rodina neprijme? Čo ak ma neprijme okolie? Ako to budem niesť? 
Je mi jasné, že to nemôžem tajiť naveky. Raz sa to aj tak prevalí. Ale je už na to vhodný čas? Kedy vôbec bude? 
Ja... nechcem o neho prísť. Nemôžem. 
Lenže čo ak stratí nervy? Čo ak ma kvôli tomu opustí a nájde si niekoho, s kým sa bude môcť na ulici za ruky? S kým... 
Naozaj pre mňa verejná mienka znamená viac, než on?
Odpoveď som poznal ešte predtým, než som v duchu vyslovil otázku. 

Rozhodol som sa. 

Nasledujúci deň zo mňa bolo klbko nervov. V škole som bol roztržitý a ostatným som venoval ešte menej pozornosti, než obvykle. Čo neuniklo pozornosti Majky. Jedinej kamarátky, ktorú som tam mal a zároveň jediného človeka, ktorý o tom vedel. Okrem môjho drahého, samozrejme. 
,,Coming out? Ty?" vyvaľovala na mňa oči, keď som jej prezradil, čo sa chystám urobiť. 
,,Musím sa postaviť svojmu strachu čelom," zamrmlem. 

Čakať, kým sa vrátia rodičia z práce, bolo peklo. Nevedel som, čím zabiť čas. Nikdy predtým som nebol tak nervózny. Čítanie som vzdal po tom, čo som sa pristihol, ako tretí krát čítam ten istý odstavec a stále som netušil, o čom bol. Učenie som zavrhol v tom momente, čo mi nápad preletel hlavou. 
Nakoniec som skončil tak, že som upratal väčšinu svojej izby a popritom premýšľal, čo rodičom poviem. Mami, tati, som gay... Nie, to bude príliš priamočiare. Mami, oci, musím vám niečo povedať. Možno vás to zaskočí, ale stále som to ja, váš syn. Je to mojou súčasťou a... Nie, to zas priveľmi chodím okolo horúcej kaše. A čo tak...? 
Myšlienky preruší štrngot kľúčov vo dverách. 
,,Sme doma!" zakričí mama z chodby. 
Čakám na nich v obývačke. 
,,Deje sa niečo?" spýta sa otec, keď vchádza do izby. Chápem, že ho to zaskočí, napamätám sa, kedy som na nich naposledy takto čakal." 
,,Ja... musím vám niečo povedať." 
Obaja sa na mňa v očakávaní zahľadia a ja sa červenám. Nepomôžem si. 
,,Táák?" zatiahne mama, keď nič nehovorím.
Musím sa postaviť svojmu strachu čelom. Zvládnem to. Musím sa postaviť... ,,Ehm... je tu niečo, čo by ste mali vedieť. Ja..." nadýchnem sa. ,,Nie som tak úplne na dievčatá," dokončím rýchlo a nie som schopný sa im pozrieť do očí. 
Otočím sa na nich až vtedy, keď začujem tichý smiech. ,,A to má byť to tvoje veľké odhalenie? Veď my to vieme už dávno!" prezradí mama a vtedy sa už s otcom začnú smiať nahlas. 
Nemôžem byť červenší. ,,A... Ako... Ako to viete?" 
,,Sme tvoji rodičia! Samozrejme, že to vieme. Vieme to už dlho." 
,,Ale... A vám to nevadí?!"
,,Prečo by malo? Veď za to nemôžeš, je to tvojou súčasťou, si to proste ty. Mrzí nás akurát to, že nebudeme mať vnúčatá, ale dôležité pre nás je, aby si bol šťastný ty. A..." 
Vyskočím z kresla a oboch ich objímem. ,,Ďakujem vám," zašepkám. V očiach mám slzy. Takú reakciu som nečakal.
,,A kedy nám ho predstavíš?" spýta sa otec, ktorý sa už opäť smeje. 

,,Zvládol som to. Urobil som to. Povedal som to rodičom."
,,A?" 
,,Začali sa smiať. Vraj to už dávno vedia," vravím zahanbene svojmu drahému. Keď uvážim, koľko sme sa hádali vlastne kvôli ničomu, je mi smutno. 
,,Netráp sa. Som na teba naozaj hrdý," pobozká ma.

Vyjdem z dverí a poobzerám sa okolo. Je tam. Stojí a čaká na mňa. Prejdem popri spolužiakoch, ktorí pri vchode fajčia a zhovárajú sa a pristúpim k nemu. 
Pred všetkými ho pobozkám. ,,Pôjdeme?" uškrniem sa naňho.
Šokované pohľady svojich spolužiakov si nevšímam a chytím ho za ruku. 
Nemyslím na to, že o tom budem od nich veľa počúvať a odpovedať na hlúpe otázky. 
Jediné, na čom záleží je on. A ja v tej chvíli viem, že je všetko tak, ako má byť. 

8 komentárov:

  1. Jehehé, tenhle příběh se mi hodně líbí. Zatím můj nejoblíbenější, co jsem od tebe četla :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To ma teší, lebo som s ním fakt spokojná :)

      Odstrániť
  2. Tak toto bolo naozaj milé čítanie a súhlasím s komentárom nado mno :) Zatiaľ najlepšia poviedka od teba, čo som čítala! Mala by si takéto písať častejšie! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, pokúsim sa :) Len si nie som istá, či by o to bol taký záujem :D

      Odstrániť
    2. Podľa mňa o takéto poviedky záujem bude, len si (zatiaľ) ľudia musia zvyknúť, že tu nebudú len recenzie alebo články o knihách :)

      Odstrániť
    3. Uvidíme :) Ešte ma čaká veľa úloh do Hrejivej výzvy :) A túto tématiku si nenechám ujsť, keď to bude možné :) A ja budem mať nápady...

      Odstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)